STRACH V SPOLOČENSTVE NAJSV. TROJICE NEMÁ MIESTO
Pochopiť tajomstvo Najsvätejšej Trojice sa nepodarilo za 2000 rokov nikomu. Čo sa ale podarilo, je pochopiť určité vlastnosti v Jej živote. No a k tým patrí spoločenstvo osôb, žijúcich v radosti, pokoji a láske. Samozrejme, že tento typ spoločenstva chce byť pre nás inšpiráciou, lenže, na rozdiel od osôb Najsvätejšej Trojice, my osoby ľudské dovoľujeme radosť, pokoj a lásku našich vzťahov a spoločenstiev rušiť, ba až zabíjať strachom.
A toto sú vstupné brány strachu:
1. Vlastná ustrašenosť (bojím sa aj vlastného tieňa). Neustále sa bojím, či dieťa bude zdravé, či manželstvo, alebo kňazstvo vydrží, alebo pri nesprávnom pochopení prorockých predpovedí, čo to bude, prečo to bude, oplatí sa niečo robiť, zomriem, či prežijem? A podobné otázky utvrdzujúce človeka v strachu. Samozrejme, takto stresujúci, ustráchaný človek tieto svoje obavy a strachy prenáša aj na ľudí okolo.
2. Zastrašovanie zo strany moci. Tu ide o vyvolávanie strachu v ľuďoch zo strany moci, nie autority, lebo autorita buduje, ale moci, ktorá nebuduje, len zastrašuje. Šéf vydiera zamestnanca, biskup vydiera kňaza, politici vydierajú ľudí nezmyselnými zákonmi a nariadeniami a prenasledujú tými, čo majú pomáhať a chrániť, z pozície moci sa zakazuje hovoriť vlastný názor, vyhrážanie vydedením, okrikovaním nestaraj sa zo strany mladých voči starým, lebo mladí si myslia, že sú múdrejší a lepšie rozumejú svetu a podobne.
3. Kritika. Vďačnosť vymrela, lebo je toľko kritiky, že niet už priestoru pre vďaku. Kedysi nás učili prístupu, vďaka ktorému vedel človek predtým, ako povie niečo kritické povedať pred aj po, niečo pozitívne, tzv. Kritika sendvičovým spôsobom. Teraz sa valí kritika bez akéhokoľvek citu na dobro, bez úcty a hlavne bez lásky v ktorej by človek chcel naozaj pomôcť. Od istých ľudí už dopredu viete, že nikdy neprídu, aby niečo pochválili, alebo poradili, nedajbože pomohli. Už ich len vidíte a viete, že je to zase to h....o, ktoré zas len ide kritizovať, provokovať svojimi "múdrosťami" a ubližovať. A slová: "Ušetri ma svojich múdrostí a ja si ťa zato nebudem všímať!" pre neho neplatia. A tak každé stretnutie s ním vyvoláva obavu, strach a keby nešiel človek v Ježišovej odpúšťajúcej línii, najradšej by mu, alebo jej vyrazil všetky zuby, vyrezal ten primitívny jazyk a možno aj niečo iné, len aby ho už nemusel počúvať, či vidieť. Najhoršie keď je to biskup, sused, alebo dokonca príbuzný, dokonca taký, čo chodí do kostola.
4. Výsmech. Tu zas ide o ponižujúce a znevažujúce správanie sa a vyjadrovanie na adresu iných, aké vidíme aj u politikov, novinárov, či liberálnej "smotánky", ktorí nemajú problém ľudí s iným názorom označiť za chamraď, trolov, dezolátov, svine, dezinformátorov, agentov, parazitov, podľudí, či za ľudí neschopných mať svoj názor. Toto samozrejme v spoločnosti, rodinách a v jednotlivcoch zasieva strach. Veď keď ˇma tak označia, čo im chýba k tomu, aby ma začali prenasledovať a to len preto, že mám iný názor?
5. Egoizmus. Premrštený egoizmus, aký kvitne v našich spoločenstvách tiež zasieva veľa strachu a obáv a narúša medziľudské vzťahy. Kedysi sa dvaja ľudia dohodli a všetko prispôsobili tomu, aby to dodržali. Dnes sa na niečom dohodnete, ale sila ega, nakoniec zvíťazí a vy zistíte, že na väčšinu ľudí sa nedá spolahnúť. Pretože kvôli svojim záujmom neberú ohľad na dohodu a druhého, poprípade, ani nevedia nič sľúbiť. Veď preto aj toľko nemanželských spolužití (spolužití na divoko), lebo niekomu niečo sľúbiť v horizonte týždňa je problém, nie tak v horizonte celého života. A toto vyvoláva oprávnenú neistotu, a strach vo vzťahoch, ktoré sa tak potom ťažko žijú, lebo človek sa nemôže spoľahnúť na človeka.
Tak aspoň niekoľko myšlienok k tomu, prečo naše medziľudské vzťahy a to aj nás kresťanov sú ďaleko preďaleko od vzoru vzťahov v spoločenstve Najsvätejšej trojice.