PAMATNÍKY, POMNÍKY, HROBY

Aj v tejto oblasti sa stretáme na jednej strane s prehnanosťou a okázalosťou a na druhej zanedbávaním. Samozrejme je to o človeku ako všetko, no s každým extrémom treba bojovať, najmä každý za seba. Ako teda dosiahnuť aj v starostlivosti o pietne miesta normálnosť? Aby o nás neplatilo ani to, že sa nestaráme o miesta odpočinku, či pamiatky našich blížnych a ani to, že si na tom príliš zakladáme a venujeme tomu viac času a financií ako živým ľuďom? Cesta je v jednoduchosti a úprimnosti, hľadieť si svojho, nie susedovho hrobu, pohoršovať sa na sebe nie na druhom, namiesto kritiky urobiť a hlavne naučiť sa modliť za tých, ktorých si chceme uctiť. Inak nám budú právom znieť slová istej piesne Karla Kryla: Co tady čumíte? Vlezte mi někam! Copak si myslíte, že na to čekám? Co tady civíte? Táhněte domů! Pomníky stavíte, prosím vás, komu?