MÁM DUCHA SVATÉHO?

Medzi neklamné znaky prítomnosti Ducha Svätého patrí :

1. Priznanie hriechov a prejavy ľútosti nad spáchanými hriechmi s následnou snahou ich napraviť. Je to schopnosť uznať svoje chyby, ľutovať ich a naprávať. Ak toto chýba, potom je zrejmé, že človek nemal, alebo už nemá Ducha Svätého.

2. Prežívaná vďačnosť za všetko, čo sme dostali. Je to akoby vnútorný zrak, ktorým vidíme dary, ktoré sme nemuseli dostať a dary, ktoré máme. Je zvláštne, s akou samozrejmosťou prijímame dary, ktoré sme dostali úplne zadarmo (materiálne dobrá, nadanie, schopnosti, talenty). Tieto dary môžeme vlastným úsilím rozvinúť, ale bez darovaného základu by nejestvovali. Ľudia si obyčajne všimnú hodnotu daru, ktorý dostali až vtedy, keď oň prídu (zdravie, priateľské vzťahy, dobrá rodina). Často až strata týchto hodnôt nás upozorní na cenu, ktorú mali pre náš život. Gilbert Keith Chesterton, anglický spisovateľ raz povedal: ,,Skoro všetky najlepšie a najvzácnejšie veci na svete dostanete za pár halierov, s výnimkou Slnka, Mesiaca, Zeme, ľudí, hviezd, búrky a podobných maličkostí – tie dostanete úplne zadarmo."
3. Vytrvalosť. Nemálo dobrých predsavzatí končí v nerealizovanej podobe. Zostanú len ako dobrá idea, ktorá však nikdy nedosiahne svoje naplnenie v konkrétnom skutku. Vytrvalosť sa viaže na schopnosť prekonávania vonkajších i vnútorných prekážok. Akákoľvek činnosť, ktorá po čase prináša dobré ovocie, nejestvuje bez prekážok. V duchovnej oblasti je to podobne – aj tu sa duchovné dobrá nedosiahnu bez boja proti nepriateľovi našej duše. Vytrvalosť v dobrom prináša postupne čnosti a stane sa akoby druhou prirodzenosťou. Naopak, nedostatok vytrvalosti prináša nečnosti, zlé návyky a často neschopnosť prekonávať i malé prekážky. Vytrvalosť súvisí s darom sily, ktorý posilňuje našu vôľu, zveľaďuje v nás čnosť zmužilosti, ktorá však nemá nič spoločné s tvrdosťou, či necitlivosťou. Tento dar nám dáva silu znášať s kresťanskou trpezlivosťou choroby, utrpenia a nevyhnutné kríže, ktoré súvisia s našimi stavovskými povinnosťami.
4. Hlbšie poznanie právd. Prítomnosť Ducha Svätého sa spája i s hlbším poznaním právd, na ktoré vlastným intelektom nestačíme a ktoré nás jednoducho presahujú. Svätý Hypolit Rímsky hovorí, že ,,nikto nie je schopný objasniť tajomstvá, ak jeho myseľ neosvieti Duch Svätý, on nám pripomína a učí to, čo je potrebné." Sem patrí poznanie, ktoré sa vymyká bežným spôsobom rozumového poznania, ako napríklad kardiognózia (schopnosť poznania ľudských sŕdc). Takýmto darom poznania boli obdarovaní viacerí svätci i v nedávnej minulosti (páter Pio, Ján Mária Vianney). Samozrejme, že tento dar nie je bežný. Oveľa bežnejší, ktorý s ním súvisí je dar rozlišovania. Ide o spoznanie Ducha malých rozhodnutí, ktoré však majú veľké dôsledky. Koľkým ťažkostiam, tragédiám by sa dalo vyhnúť, keby sme disponovali týmto darom Ducha Svätého.
5. Múdrosť. Je to schopnosť správne chápať zmysel života a mať ho neustále na zreteli. Človek obdarený týmto darom akosi vníma Božiu prítomnosť i počas bežného dňa a v bežných udalostiach. Bez tohto vnímania človek často zamieňa stvorenie so Stvoriteľom, žije úplne profánnym spôsobom života. Svoj cieľ vidí v užívaní príjemných vecí, jedinú radosť, ktorú zažíva je len krátkodobá, chvíľková a prchavá. Andrej Sládkovič to raz vyjadril týmito slovami: ,,Beda človeku, čo v kameni vidí iba kameň, čo za stvorenými vecami nevidí Stvoriteľa, čo je natoľko unesený profánnym svetom, že žije tak, akoby Boha nebolo." Darom múdrosti posudzujeme všetko pod zorným uhlom večnosti.
6. Modlitba. Viacerí autori sa zhodujú na tom, že prítomnosť Ducha Svätého je úzko spojená s modlitbou. Všade tam, kde sa ľudia usilujú o úprimnú modlitbu, je prítomný Duch Svätý. Akákoľvek modlitba zvoláva jeho prítomnosť. Teofán Zatvornik tvrdí, že ,,modlitba je akýmsi dýchaním Ducha Svätého v nás." Tento ruský svätec ďalej hovorí, že ,,každý rozhovor s Bohom predpokladá istý druh inšpirácie, ktorú spôsobuje práve Duch Svätý." Modlitba, ktorú usmerňuje Duch Svätý je vždy vyslyšaná, pretože sa zameriava na skutočné duchovné dobro nás i tých, za ktorých prosíme. Prostredníctvom takejto modlitby človek neraz zažije dotyk milujúceho Boha Otca, ktorý vždy zanechá trvalé stopy v živote človeka. Z biografie sv. Ignáca je známa udalosť, ako sa na sklonku života neváhal vzdať všetkého len preto, aby pocítil jemnú prítomnosť Božej lásky. Bolo to niečo, čo v minulosti zažil a k čomu sa túžil vrátiť. Túto túžbu vyjadril v modlitbe Suscipe. (prebraté od Petra Dufku, SJ)