SLÁVNOSŤ, TAJOMSTVO JEŽIŠOVHO TELA A KRVI!

Bolo, je a vždy bude kameňom úrazu a skalou pohoršenia nesprávne chápanie tohto tajomstva našej viery, nie ono samotné. A vždy sa nájdu takí, ktorí si myslia, hoci nevedia ani ako poriadne prebieha biochemický proces fotosyntézy, ba ani gramatiku slovenského jazyka nevedia :D, že ak nemôžu pochopiť tajomstvo Boha, že neexistuje. Podľa takých, by potom neexistovala ani tá fotosyntéza! Jednoducho sú veci, ktoré nechápeme nie preto, že by neexistovali, ale preto, že sme obmedzení v poznaní a bez viery a vízií. 

Okrem tohto spoznania, že neschopnosť pochopiť tajomstvo neznamená jeho neexistenciu, je tu s tajomstvom Eucharistie ďalšie spoznávanie a to spoznávanie seba. Náš postoj voči tomuto tajomstvu totiž odhaľuje našu realitu, ako sme na tom naozaj. Prvé čo z tej našej reality odhaľuje je to, či žijeme viac v ilúziách, alebo v ideáloch. Ľudia práve v súvislosti s prijímaním Ježišovho tela a krvi, odhaľujú o sebe, veľakrát nevedomky, mnohé pravdy. Napr., že im je bližšie žiť v ilúzii, ako žiť kresťanský ideál, alebo sa o to aspoň snažiť. Teda, napríklad žijú ilúziu, že sú lepší než tí, čo prijímajú Pána Ježiša, lebo tamtí ho prijímajú a pritom sú zlí. No neuvedomujú si, že ideál, ktorým je prijímanie Ježišovho tela a preto teda treba urobiť všetko preto, aby som ho mohol prijímať, veď Ježiš sám hovorí:" Kto je moje telo a pije moju krv má v sebe život večný", alebo: " Moje telo je pravý pokrm a moja krv pravý nápoj.", je lepší, ako ich ilúzia o vlastnej dokonalosti a rozumnosti.

No a nie menej dôležité spoznanie je aj to, že nestačí sa spoliehať na to, že mám pocit, že som dobrý, dokonca, že ma zato chvália aj iní a že to mám dobré aj u Boha. Karol Boromejský, myslím, hovorieval: "kto je pripravený na prijatie Ježiša v Eucharistii, je pripravený aj na Jeho prijatie v hodine smrti. Tak čo mudrlanti, neznie to ako ďalšie usvedčenie, ktoré upozorňuje, že keď tu na zemi si voči Eucharistii pyšný a obrazne povedané, nevieš sa zveriť do náručia Ježiša, že v hodine smrti to urobíš? Ja by som to neriskoval. Alebo ako hovorí Max Kašparu: "Ježiš je ako magnet a my sme ako kovové predmety, čím je taký predmet bližšie tým viac ho silové pole magnetu priťahuje. A keďže nás nepriťahuje Eucharistický Ježiš, nebude to tiež znakom len a len toho, že hoci si o sebe osobne myslím, aký som kresťan a ako Boh na mňa musí byť hrdý a farár ma nemá čo poučovať, predsa len som už až moc od neho vzdialený? Je čas prebudiť sa zo sna a ilúzii ľudkovia! Aspoň my, ktorým nám záleží na tom, aby sme žili pravdivý život a žili viac ideály ako ilúzie!

Socha sv. Jána Nepomuckého, dostala svätožiaru s piatimi hviezdami, čo je jeho základný atribút pripomínajúci svätosť, päť hviezd osvetľujúcich miesto, kde vo Vltave bolo jeho telo, päť Ježišových rán, na ktorých mal svojim mučeníctvom účasť a päť písmenové latinské slovo, znamenajúce mlčal som! Socha bez tejto svätožiary bola z môjho pohľadu takým schúleným a umoreným obrazom človeka Jána. Až so svätožiarou prišlo aj vizuálne k narovnaniu celého výjavu, akoby vzpriamenie a dôstojnosť, ktorou oplýva už nielen človek Ján, ale verný Boží syn sv. Ján Nepomucký, svätec a obyvateľ neba. A presne tak je to s každým. Ježiš je ako tá svätožiara. Bez neho sme len biedni pod ťarchou života schúlení a umorení ľudkovia, ale keď ho prijmeme, stávame sa vzpriamenými Božími deťmi, synmi a dcérami, ktorí aj keď zostávajú naďalej ľuďmi ako ostatní, predsa Božia milosť, láska a svätosť ich pozdvihuje z kŕču schúlenia, do postoja ľudí na ktorých zrazu vidieť vyššiu dôstojnosť a hodnotu ich života. Tak sa z toho poučme a spájajme svoje životy s Ježišom v prijímaní sviatostí a v modlitbe, ak nechceme zostať len biednymi ľuďmi, ktorí si síce veľa o sebe myslia, ale pritom sú bez Boha, bez Ježiša len priemernými, schúlenými a umorenými postavičkami tohto sveta. Nech je našou túžbou byť pozdvihnutí vďaka Ježišovi, byť ľuďmi, ktorých dôstojnosť je zaručená Božou blízkosťou, tak ako spomínaná svätožiara dodala dôstojnosť soche sv. Jána Nepomuckého, ktorá dovtedy bola len priemernou, schúlenou postavičkou tohto svätca!

Často si myslia, že žijú realitu len tí, čo neuznávajú nijaké náboženstvo a najmä kresťanstvo. Pravda v duchu múdrosti Karola Marxa: "náboženstvo je ópiom ľudstva", teda chvíľková útecha, či útek z reality. A tak náboženských ľudí a najmä kresťanov, lebo pravé náboženstvo je vždy najviac v hľadáčiku Zlého, obviňujú z úteku z reality, na ktorú náboženský život, podľa nich, navádza. Najmä v kresťanskom náboženstve, to ale vôbec nie je pravda. Nijaký človek, nie je väčší realista, ako práve kresťan. A oslava Ježišovho nanebovstúpenia a príslušné liturgické a biblické texty nám to potvrdzujú. Ježiš v žiadnom prípade nevystupuje do neba v duchu úteku z tohto sveta a z tejto reality, žeby povedal, "kašlem už na tento váš sprepadený svet, budem konečne ďaleko a robte si čo chcete, vy zlí ľudia, čo nechcete milovať Boha". Práveže pri nanebovstúpení, čo je pozdvihnutie najmä ľudskej prirodzenosti do slávy Božej,  naďalej prisľubuje zotrvávanie vo svete, až do konca vekov a dokonca to chce aj od apoštolov a prikazuje im, aby šli a venovali sa v každodennej realite života ohlasovaniu toho, čo ich naučil. Preto ak aj nepravé náboženstvá, teda tie vymyslené ľuďmi, ako aj ľudské ideológie, ako bol aj komunizmus a dnes je liberalizmus, či progresivizmus sú ópiom ľudstva a snahou unikať z reality, kresťanstvo na čele s Ježišom, aj napriek možnosti prebývať v nebi ďaleko od hriešneho sveta, volí život v realite až do skončenia sveta, aby sa čo najviac ľudí mohlo zachrániť. Tak ďakujme za tento prejav lásky Ježišovi a jeho rodine, ktorou je cirkev a sami sa tiež snažme žiť zodpovedne a odvážne každodennú realitu života aj a práve vďaka príkladu a príkazu Ježiša vystupujúceho do neba.

Prečo je stále menej lásky medzi ľuďmi, prečo ľudia nechápu, jeden druhého? Jednoducho, chýba to, čo sv. Tomáš Akvinský na základe prikázania lásky k Bohu a blížnemu pochopil a aj ponúkol ľuďom už v 13. storočí, v období, ktoré, "múdri" dneška považujú za temný stredovek. Skôr sa, ale zdá, že temné je 21. storočie, lebo práve dnešní namyslení úbožiaci mysliaci si akí sú pokrokoví, nevedia základné veci. Teda napríklad aj to, že aby sme mohli milovať veci od nás menšie treba ich najskôr poznávať, to ale neplatí o tom, čo je nám rovnocenné, alebo nás presahuje. Tu platí podľa Tomáša úplne opačný postup, a to, aby sme mohli poznávať, čo je nám rovnocenné, alebo nás presahuje (blížneho a Boha), musíme najskôr milovať. Teda ešte raz: "Veci menšie od nás poznávame, aby sme ich mohli milovať, ale to čo je od nás väčšie, musíme najskôr milovať, aby sme to mohli poznávať." No vysvetlite to dnešným zaškatuľkovaným ľuďom, ktorí si nechali médiami vymyť mozog. Tí sa budú stále snažiť poznávať aj to čo im je rovné, alebo ich presahuje, aby to akože mohli prijať a milovať, hoci už pred ôsmimi storočiami ľudia vedeli, že to tak nefunguje. Veď, čoho iného dôsledok je to, že vnuk, či syn nepozná, že jeho babka, alebo mama potrebuje, aby sa jej ozval, že otec rodiny nepozná čo trápi jeho deti, že manžel, či manželka nepoznajú potreby toho druhého? Alebo, že človek nepozná Boha a nevie ho prijať a tak si radšej myslí, že neexistuje. Je to len preto, že väčšina ľudí dneška nedosahuje ani len úroveň múdrosti stredoveku a tak namiesto toho, aby voči blížnemu a Bohu začali láskou, spoliehajú sa na schopnosti svojho neschopného rozumu, ktorý im akosi nefunguje a vo vzťahu k vyššiemu, bez lásky, ani fungovať nebude.

Rodina, ktorá sa spolu nemodlí, neobstojí!

Dnes som sa dozvedel, že človek, ktorý nie je kresťansky vychovaný, je nepokrstený, nežije vo sviatostnom manželstve je vraj veriaci. Alebo človek síce pokrstený, ale ktorý neverí, čo učí cirkev, nechodí ku sviatostiam, žije na hromádke už roky, ale tvrdí, že je veriaci. Je pravda, že každý v niečo verí, aspoň v seba, ale tvrdiť o sebe, či o niekom, kto neverí učeniu cirkvi a nepraktizuje vieru, že je veriaci v zmysle kresťanskej viery, je len choré uspokojovanie si svedomia, ktoré dobre vie ako je taký človek, či ľudia mimo. Tvrdiť, "veď ja verím", ak vieru nepraktizujem, je horšie ako si priznať, že jednoducho neverím, ako veria kresťania, ale mám svoju vieru a kráčam si svojou cestou, nie Ježišovou. Taký človek by bol aspoň pravdivý, aj keď je mimo skutočnej nadprirodzenej viery. Prestaňme si teda myslieť, že je iná cesta k spáse, alebo dokonca, že naše múdrosti a hlavne prax života sú lepšie a pravdivejšie ako Ježišovo učenie v cirkvi platné už tisícročia. Nerobme zo seba väčších hlupákov, ako sme, keď si v živote nevolíme najväčšiu múdrosť zjavenú tým, kto jediný videl Boha, ba ktorý sám je Boh!

3. Veľkonočná nedeľa je nedeľou Božieho slova. Podobne ako aj emauzskí učeníci, aj my počúvame Božie slovo, aby nám horeli srdcia a lámeme chlieb, teda prijímame Eucharistiu, aby sa nám otvorili oči a tak sme vďaka obom spoznali Ježiša. Teda vďaka za pochopenie, že ani v tomto prípade nestačí "sola skriptura", teda "iba Písmo", lebo len v súčinnosti oboch, "sviatosti počutia" ako Božie slovo nazýva sv. Augustín a "sviatosti Eucharistie", môžeme spoznať Ježiša. Horieť srdce pri počúvaní Božieho slova očividne nestačí ani emauzským :D. Ďakujme, že aj v tomto prípade teda patríme do katolíckej cirkvi, ktorá má oboje, aby sme mohli spoznať Ježiša v súčinnosti horiaceho srdca pri počúvaní Božieho slova a otvorených očí, pri Eucharistii.

Jedného večera po svätom prijímaní upadla Mária Magdaléna do hlbokej extázy. Pod vedením svojho anjela strážcu sa jej duch ocitol na mieste, ktoré neskôr opísala ako nesmiernu priepasť plnú tieňov a ohňa. Táto vizionárska cesta trvala celých tri a pol hodiny.Mária Magdaléna nebola len pasívnou pozorovateľkou; počas videnia nahlas kričala od hrôzy a súcitu, čo jej spolusestry v kláštore verne zapisovali.

1. Väzenie ľadu. Najprv prišla na miesto, kde duše trpeli v mrazivom ľade. Boli to duše tých, ktorí boli v živote chladní a ľahostajní k Božej láske a k potrebám blížnych. Mária Magdaléna vnímala, že tento chlad je spravodlivým odrazom ich necitlivých sŕdc na zemi.

2. Väzenie ohňa a dymu. Potom prešla k jamám plným hustého dymu a šľahajúcich plameňov. Tu videla duše, ktoré trpeli za hriechy pýchy a márnomyseľnosti. Videla, ako ich oheň spaľuje, zatiaľ čo dym im bránil vidieť akékoľvek svetlo nádeje – presne tak, ako pýcha zaslepuje človeka v pozemskom živote.

3. Miesto pre klamárov. Mária Magdaléna opísala aj osobitné miesto pre tých, ktorí sa dopúšťali klamstva a pokrytectva. Tieto duše boli vystavené mučeniu, ktoré priamo zasahovalo ich ústa a jazyk, symbolizujúc nástroje ich hriechu.

4. Očistec rehoľníkov a kňazov. Najviac ju však zasiahlo videnie miesta, kde trpeli duše zasvätených osôb. Videla tam kňazov a mníšky, ktorí mali počas života veľké poznanie Boha, no ich nedbalosť v duchovných povinnostiach a nedostatok úcty k sviatostiam im priniesli oveľa intenzívnejšie utrpenie. 

Kričala: "Ó, aké hrozné je vidieť vás tu, ktorí ste mali byť svetlom sveta!" Posolstvo lásky, nie pomsty. Hoci jej príbeh znie hrôzostrašne, Mária Magdaléna de' Pazzi zdôrazňovala jeden kľúčový detail: duše v očistci toto utrpenie prijímajú dobrovoľne. Videla, že duša, keď uvidí Božiu čistotu, sama túži byť očistená, pretože by sa v stave nedokonalosti neodvážila predstúpiť pred Boha. Opísala očistec nie ako väzenie, kde Boh trestá, ale ako "kúpeľ lásky", hoci veľmi bolestivý. 

"Extra Ecclesiam nulla salus" "Mimo Cirkvi niet spásy" Tieto slová pripisované sv. Cypriánovi (katolík)  (3.st.) sa mnohí dnes snažia popierať, lebo trendom dnešnej doby je hovoriť nový názor a to: "Boh áno, ale cirkev nie!", alebo "cirkev katolícka, nie je tá pravá!" A dotýka sa to najmä odpadlíkov z cirkvi, teda pokrstených, ktorí pod rúškom svojvôle tvrdia, že k viere v Boha cirkev nepotrebujú, alebo, že si vytvorili lepšiu (v zmysle, podľa seba). Samozrejme, aby si tak mohli robiť čo chcú, bez zodpovednosti, voči pravdám a prostriedkom spásy, ktoré Ježiš zveril práve cirkvi katolíckej (ktorá má pápeža a eucharistiu) a oni predsa moderní (ako píše G.K.Chesterton "Ľudia sa dnes už nepýtajú, či je to, alebo ono dobré, alebo zlé, dnes im stačí, že je niečo moderné.) myslia, že sú múdrejší tu a teraz, a že 2000 ročná cirkev plná skúseností (bohužiaľ aj negatívnych, a to aj vo svojich radoch, v podobe neschopných pápežov a biskupov, kňazov i zapredaných laikov ako bol aj Judáš vo svojej dobe, alebo tých, čo ju opustili a ešte viac pošpinili, mysliac si, akí sú oni lepší. Takými boli biskupi východu v 11.st., Hus, Luter, Zwingli, Kalvín, a v súčasnosti napr. baziliáni na čele s Eliášom Dohnalom a zakladatelia rôznych siekt a cirkvičiek rodinného typu.) je hlúpa a nepodstatná. Ale práve Cypriánov výrok ich neprestáva usvedčovať. Čo teda s tými, čo nepatria do cirkvi, keďže mimo cirkvi niet spásy? Sú tým odsúdení do pekla? Snáď nie za podmienky, že využijú ešte poslednú možnosť patriť do cirkvi. Ako? Jednoducho, ak nepatria do cirkvi tu na zemi, teda do tej putujúcej (bojujúcej), budú ju musieť "absolvovať" aspoň po smrti v cirkvi trpiacej (očistec). Inak zostať mimo cirkvi aj po smrti, znamená zostať definitívne bez spásy. Tak pozor, vy čo si myslíte, že moderné je automaticky aj dobré, nepodceňujte cirkev katolícku, len preto, že je moderné na ňu kydať všetok hnoj. Cirkev katolícka je ako spoločenstvo postavené na Petrovi, ako to hovorí samo Božie slovo a jasná tradícia, spoločenstvo založené a chcené samotným Ježišom. Alebo neviete, že napr. na Chalcedonskom koncile (451), to vyjadrili všetci biskupi aj východu (terajší pravoslávni) aj západu, za pápeža Leva Veľkého, keď po jeho múdrych slovách zvolali: "ústami Leva prehovoril Peter"? Preto kto chce zostať na ceste spásy, niet istejšej cesty už tu a teraz ako cesta v cirkvi katolíckej a apoštolskej o ktorej apoštolskom pôvode svedčí nielen Božie slovo, ale aj jasná tradícia všetkých storočí kresťanstva, ktorú nevidí len ten, kto nechce vidieť!

Ďakujeme pán kostolník Marián za takmer 18 ročnú službu kostolníka. Za všetko čím ste prispeli k chodu farnosti a jej zveľaďovaniu. A vďaka za svedectvo celistvosti, nie polovičatosti, tak v postoji voči kostolu a farnosti, ako aj v postoji voči rodine, vždy aspoň nakoľko som vás poznal, ste vedeli spájať duchovno s prirodzenom v kostole aj v rodine. Chceme si to aj my tak zachovať a učiť sa tomu. Nech ste čím skôr v nebi, ktorého spojnicou so zemou je aj náš kostol v ktorom ste tak rád slúžili! RIP!

"Keď chceme byť múdri a s nami celý svet, učme ľudí. Učiť nie, aby sme učili, ale aby vedeli. Vedieť nie, aby vedeli, ale aby položili ruku k činu." Ján Amos Komenský

"Opakovanie matka múdrosti!" Ján Amos Komenský

Narodený 28.03.1592, od roku 1955 sa deň jeho narodenín slávi ako DEŇ UČITEĽOV :D Všetko najlepšie!!! 

WC 

pri farskom kostole v Dlhom Poli je už počas obradov a bohoslužieb k dispozícii . Sv. Jozef, oroduj za nás!

Názory, názory a ktorý je ten správny? Pán Ježiš nás učí, že každý správny názor, každá správna odpoveď je tá, ktorá má dávno dávno základ v samotnom Písme. Keď za ním prichádza mladík a pýta sa, čo má robiť aby bol spasený, Ježiš mu dokonca ani nehovorí svoj názor, ale hneď mu poukazuje na Písmo, na Božie slovo, aby sa zamyslel, čo číta v Písme, v Zákone, v Božom slove. Nehovorí mu vzývaj Ducha Svätého a on Ti vnukne, ..., veď On už dávno vnukol, stačí po tom už len v Božom slove siahnuť. Tak ak chceš nielen mať názor, ale aj zaručene dobrý, nech tvoj názor korešponduje so sv. Písmom, inak budeš pred skutočne múdrymi vyzerať ako hlupák, ktorý sa len hrá na múdreho! Ups, ale to si vyžaduje čo najlepšie poznať Božie slovo, však? A to je pre ľudí dnes nezaujímavé, že? Ale taká je sloboda, ktorú máme, môžeme si zvoliť, či budeme hlupáci, alebo nie!

Mať Ducha Svätého znamená, okrem iného, že ako On Duch Obhajca robí každého, kto ho má, skôr obhajcom, ako niekým, kto udáva, žaluje, alebo škodí! Tak ako si na tom ty? Radšej obhajuješ? Alebo radšej udávaš a škodíš? Pros si o Ducha Svätého a nebudeš taký kretén!

Počúvaj Izrael (Izrael ako meno praotca Jakuba, bojovníka o požehnanie, ten ktorý bojuje o požehnanie). Keď Boh dáva prikázania hovorí: "počúvaj Izrael", nie len ako národ, ale ako každý, kto bojuje o požehnanie. Nehovorí a nedáva prikázania zbabelcom, hovoriac: "Počúvaj zbabelec", hovorí: "počúvaj ty, čo si ochotný o požehnanie bojovať". Lebo len kto je ochotný o požehnanie bojovať,  môže ho aj dosiahnuť a to hlavne vďaka prikázaniam a ich zachovaniu, a to je niekedy naozaj boj!

Podľa L. N. Tolstoja, sú akési 3 úrovne myslenia a jeho kvality: 

1. Učený, vzdelaný, informovaný (načítať z kníh, napočúvať z médií, naštudovať) 

2. vyššia úroveň je Múdry (vie to, čo načítal, počul a naštudoval aplikovať tak, aby dobre žil svoj život) a najvyššia úroveň je 

3. Osvietený (poznať zmysel života) a tu Tolstoj dodáva: "Zmyslom života je večný život." No a v otázke večného života má predsa jednoznačne najjasnejšie Ježiš a jeho Cirkev, tak sa tešme, že nás to učia. 

Ale keď niekomu stačia tie nižšie úrovne, ak vôbec, je to samozrejme jeho voľba, síce zlá voľba, ale jeho. :O

Tak ako na tom obrázku funguje svet a mocní tohto sveta. Spriahnutí s mocou zákonov, nariadení a vyhrážok nespočetných inštitúcii, dávajú ľuďom najavo len svoju moc šikanovať!

Ježiš učí niečo iné: Mt 20/ 25 Ježiš ich zavolal k sebe a povedal: "Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. 26 Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. 27 A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. 28 Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých."

Preto tí, čo majú postavenie (ústavní činitelia, ministri, starostovia, biskupi, kňazi, šéfovia, vedúci, ...) a sú poriadni kresťania, viac slúžia, ako by dávali najavo svoju moc. To znamená bojujú za ľudí im zverených, vedia zmierňovať dopad nezmyselných zákonov a požiadaviek, či situácii, na im zverených, vedia bojovať a zasadzovať sa pre dobro všetkých, nie len svoje, nechcú sklamať tých, ktorí ich volili, alebo ktorí patria pod ich správu, vedia bojovať aj proti šikanóznym inštitúciám a jednotlivcom, len aby ľud bol čo najviac spokojný.  

"Neobávaj sa nevedomosti, ale falošného poznania. Lepšie je nevedieť nič, ako pokladať za pravdu to, čo pravdou nie je."
Lev Nikolajevič Tolstoj

Na hore premenenia zaznievajú slová Boha: " Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho!" Samozrejme, že z toho v prvom rade vyplýva to, že pre koho Ježiš nie je tiež milovaný, ako pre samotného Boha Otca a pokiaľ v ňom nemá zaľúbenie, potom nemôže hovoriť, že má rád Boha. Aj na základe toho sú teda všetky sekty, ktoré nemilujú Ježiša ako Božieho syna a aj náboženstvá viac výsmechom Boha, ako úctou k Bohu. No a tá výzva tak dôležitá pre nebeského Otca: "počúvajte ho!". A v zapätí Ježiš hovorí slová adresované apoštolom: "Vstaňte a nebojte sa!" A je fakt, že ak sa naučíme počúvať a poslúchať tieto Ježišove výzvy, nielen, že naplníme vôľu nebeského Otca, ale budeme vedieť počúvať a poslúchať čokoľvek, čo Ježiš hovorí. Lebo len ten, kto vie povstať (z hriechov a nezostáva duchovným a morálnym hrbáčom, či mrzákom) a ten, čo sa nebojí (a ničím sa nenechá zastrašiť natoľko, že by stratil zmysel života a chuť žiť), len taký môže zvládnuť aj všetko ostatné, čo Ježiš hovorí, napr. Nezabiješ, Milujte aj svojich nepriateľov, alebo tak náročné odpúšťajte a odpustí sa vám!

Pýtaš sa čo mám z toho, že dodržiavam prikázania? Že sa snažím mať lásku aj k nepriateľom a modlím sa za nich? Veď medzi mnou a neveriacimi nie je veľký rozdiel, ba zdá sa, že niekedy sa oni majú aj lepšie, lebo si žijú bezstarostnejšie, ľahostajnejšie a nezodpovednejšie voči Božím prikázaniam. Čo na to Pán Boh? On už v Starom zákone hovorí, že: Dt 26/19 "Pán si ťa dnes vyvolil, že budeš jeho osobitným ľudom, ako ti povedal, a že budeš zachovávať všetky jeho príkazy , že ťa vyvýši nad všetky národy, ktoré stvoril na svoju chválu, česť a slávu, aby si bol svätým ľudom Pána, svojho Boha, ako povedal." A Ježiš hovorí podobne: Mt 5/44 "Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach." To, čo je odmena pre tých, ktorí zachovávajú Božie prikázania vrátane prikázania lásky aj k nepriateľom, nie je možno ľahší život ako by sme čakali, ale sú osobitým ľudom, svätým ľudom a synmi, dcérami nebeského Otca! A čo je viac? Zdravie? Majetok? Pozemské radovánky? Alebo čo? Veď najviac a večné, je mať istotu, že som Boží. A Boh bude za mňa bojovať aj o všetko ostatné, čo budem potrebovať, keď bude treba. Tak buďme šťastní, že tým, že sa snažíme zachovávať Božie prikázania a prikázanie lásky, stávame sa Božími už tu na zemi. Veď načo by bolo dieťaťu všetko, ak by nemalo milujúcich rodičov? A naopak, keď má dieťa milujúcich rodičov, má to najviac, čo potrebuje a oni sa už postarajú o ostatné. Tak aj náš Boh!

Ježiš zvíťazil nad pokušeniami satana, lebo okrem toho, že sa postil, čo je akt pokánia, bol aj na púšti, lebo ho tam po krste viedol Duch. Teda poslušný (nechá sa viesť Duchom) a kajúci Ježiš víťazí. Tým dáva aj nám príklad, ak chceme víťaziť spolu s ním, nielenže máme byť s ním jedno skrze sviatosti a modlitbu, ale máme byť ako on poslušní a kajúci. A čo je tou našou púšťou, na ktorú nás pozýva Duch, aby sme boli poslušní? Tie naše každodenné povinnosti, duchovné, rodinné, manželské, pracovné, spoločenské, farské .... Povinnosti, ktoré nás tak vyčerpávajú, ako Ježiša púšť, ale paradoxne v boji proti satanovi posilňujú silou vnútornou a nezlomnou, vďaka ktorej víťazí aj Ježiš, síce unavený púšťou a vyhladovaný pokáním. Veď v čom inom bol hlavný problém v raji, keď človek podľahol pokušeniu? Porušenie toho istého princípu! Adam si jednoducho neplní svoje povinnosti voči Eve, minimálne v tom, že ju neinformuje dostatočne (čím dopustil feminizmus v raji, čo nie je nič iné, len aktivizmus neinformovaných žien, žien, ktorým sa muž dosť nevenuje). A v zápätí zlyháva spolu s Evou, keď obaja nedajú prednosť pôstu a neodoprú si lákavé ovocie. Preto plňme si povinnosti a účinne ich posväcujme pokáním (pôst, modlitba a almužna) a aj my budeme spolu s Ježišom víťazmi v pokušeniach a nie padajúcimi ako prví ľudia v raji, ktorí zanedbali povinnosť a pôst, príčina to ich pádu.

"Pôst rodí prorokov. Posilňuje mocných. Poučuje zákonodarcov. Ozbrojuje hrdinov. Cvičí atlétov. Odráža pokušenia. Prebýva spolu so striedmosťou a čistotou. Vo vojnách robí hrdinské činy a v čase mieru učí pokoju. Posväcuje oddaných a zdokonaľuje kňazov." (Sv. Bazil Veľký) 

Preto nemaj strach z modlitby, almužny ani pôstu a naučíš sa nemať strach ani v boji proti nepriateľom našej spásy, diablovi, telu a svetu a ich posluhovačom!

50. VÝROČIE ÚMRTIA BÝVALÉHO (1937 - 1971) DLHOPOĽSKÉHO FARÁRA ERNESTA FANČOVIČA, KTORÝ ZOMREL 14.02.1976

Gymnaziálne štúdiá absolvoval ako chovanec Malého seminára v Nitre. Teológiu študoval v Štrassburgu, kde ho 16. júla 1932 vysvätili za kňaza. Ako kaplán pôsobil v r. 1932 vo Valaskej Belej, v rokoch 1933-1935 v Nitre a od 1. októbra 1935 sa stal druhým kaplánom v Žiline. Od 1. októbra 1937 bol dočasným administrátorom v Dlhom Poli a 1. augusta 1940 sa tu stal farárom. Od novembra 1959 bol okresným dekanom dekanátu Veľká Bytča. Na začiatku mája 1970 sa zo zdravotných dôvodov vzdal funkcie dekana bytčianskeho dištriktu. Dňa 15. apríla 1971 odišiel na trvalý odpočinok a žil v Žiline. V jeho rodisku – v Jaslovských Bohuniciach v okrese Trnava ho pochoval riaditeľ kancelárie Apoštolskej administratúry v Trnave dekan vdp. Štefan Šatura.

K 100. VÝROČIU INŠTALÁCIE ZVONOV VO FARSKOM KOSTOLE V DLHOM POLI

SV. MARTIN, SV. CYRIL A METOD, PANNA MÁRIA ÚTOČIŠTE HRIEŠNIKOV A SV. JOZEF, ORODUJTE ZA NAŠU STÁLE DOSŤ BEZBOŽNÚ FARNOSŤ!!! 

A za duše v očistci, ktoré sa podieľali pred sto rokmi na zabezpečení našich zvonov.

Ó, sv. Agáta, ktorá si odmietla ponuky na sobáš od nechcených pytačov, a trpela bolesťami mučenia pre svoju oddanosť Pánovi, oslavujeme tvoju vieru, dôstojnosť a mučeníctvo. Chráň nás pred sexuálnym zneužitím a akýmkoľvek znesvätením. Uchráň nás od rakoviny prsníka a rôznych utrpení žien. Buď nám inšpiráciou pri prekonávaní nepriazne osudu. Ó, svätá Agáta, panna a mučeníčka, pomôž milostivo nám, ktorí si ctíme tvoju obetu a prihovor sa za nás. Amen. Svätá Agáta, oroduj za nás. 

Mons. Anton Cyril Botek, rodák z našej farnosti Dlhé Pole, sa narodil pred 115. rokmi. 

Boží pohľad na múdrosť, moc a urodzenosť, je úplne iný, ako pohľad sveta. Jasne to píše sv. Pavol v 1. liste Korinťanom. A Ježiš v blahoslavenstvách, základnom zákone cirkvi to potvrdzuje. V jednom príbehu podľa skutočnej udalosti, ktorý opisuje Štepán Smolen, kňaz, píše o dievčine, ktorá po príprave na birmovku a absolvovaní tejto sviatosti sa rozhodla, že bude žiť život s Ježišom, ako len najlepšie bude môcť. Keď prišiel čas vysokej školy a ona si mala nájsť internát, či podnájom, prišla za mamou s tým, že si našla ubytovanie u sestričiek. Mamu to prekvapilo a začala ju poučovať, že u sestričiek nebude mať slobodu, bude musieť dodržiavať veľa pravidiel, zavčasu chodiť spať, alebo aspoň včasne byť na svojej izbe, aký to bude mať život? Dcéra mame odpovedala, že aspoň sa naučí poriadku a bude mať dosť času na učenie. A mama pokračovala. "A čo priateľ?" Dcéra povedala, že priateľ si našiel ubytovanie zas v mužskom kláštore. Na čo mama zase začala dohovárať dcére, aké je to nezodpovedné, veď sa nebudete môcť stretať, lebo jeho nepustia k tebe teba k nemu a okrem toho už len škola, že nebudú mať čas na seba a svoj vzťah. A nato jej dcéra už celkom prekvapená z postoja matky povedala: "aspoň nebudeme smilniť!" Aj v tomto príbehu pekne vidieť rozdiel medzi pohľadom z Božej perspektívy a pohľadom z perspektívy tohto sveta. Ten Boží pohľad je pohľad v ktorom človek radšej príjme obmedzenie a obetu (napr. byť ubytovaný v kláštore) v nádeji, že Boží prísľub o šťastí ho neminie, aby len nemusel zvoliť nejaký hriech. Pohľad sveta naopak ide za svojimi cieľmi a teda nejakým tým šťastím bez mihnutia oka, ba dokonca s určitým apelom, aj za cenu hriechu. Tak vidíme nielen to, že v dnešnej dobe mladí povedia svojim babkám, ktoré sa ich snažia poučiť: "babi, dnes sa už tak nežije ako za vašich čias, keď ste sa za smilstvo hanbili, spovedali sa z neho a vyhýbali sa konať ho, dnes sme na hriech smilstva hrdí a samotné mamky nás do postele ukladajú s chlapcami, len aby sme nezostali na ocot, lebo na rozdiel od vás nevieme nič, len pozerať do mobilu a preto je omnoho ťažšie si nájsť nielen dobrého, ale akéhokoľvek chalana, čo by si nás zobral. Preto musíme aj za cenu hriechu. Taká babi je doba :D", ale stále vidíme aj samotných rodičov, často svojim deťom prezentovať pohľad sveta ako ten lepší, hovoriac: "no a čo, že je to za cenu hriechu, ba dokonca za cenu straty viery. Hlavne, že budeš mať známosť, že budeš Ing., že budeš mať milión krúžkov, .... Ježiša a jeho pohľad nepotrebuješ. Ten by ťa obmedzoval." To je múdrosť, moc a urodzenosť tohto sveta. Snáď ešte aspoň niektorí predsa len aj v dnešnej dobe chceme dosahovať múdrosť, moc a urodzenosť neba, ktorá je síce pre tento svet bláznovstvom, ale pre Ježiša je tou jedinou Jeho cestou k šťastiu. Preto aj tie blahoslavenstvá ako základný zákon cirkvi, kde nám hovorí: "radšej prijmi chudobu, ktorá je síce obmedzením a obetou, ako za cenu hriechu zbohatnúť. Radšej maj čisté srdce a prijmi možno aj stratu vzťahu ako obetu, len nepáchaj hriech, radšej odpusti, aj keď je veľkou obetou nevyraziť aspoň zuby nejakému kreténovi, ako zarmútiť mňa Ježiša, ktorý je odpustenie samo, raduj sa ak ťa obviňujú z toho, že kde môžeš tam o mne hovoríš, aj keď si z toho ubolený, lebo ich neminie trest, ktorý si na seba zvolávajú a teba neminie odmena ...."

Posledné slová Jána Bosca: " Povedzte mojim chlapcom, že ich budem čakať v nebi!"

Prebieha boj o našu pozornosť medzi monštranciou (Ježišom) a monitorom (displejom, obrazovkou), ako je na tom naša pozornosť, komu ju venujeme s väčšou radosťou?

 PRVÉ SV. PRIJÍMANIE V NAŠEJ FARNOSTI BUDE V NEDEĽU 26.apríla 2026 o 10.30 hod. VO FARSKOM KOSTOLE V DLHOM POLI.

BIRMOVKA V NAŠEJ FARNOSTI BUDE V SOBOTU 19.septembra 2026 o 10.30 hod. VO FARSKOM KOSTOLE V DLHOM POLI

"Nie je hriechom stať sa bohatým, hriechom je ako bohatý zomrieť!"

"Dobro nikdy nie je hlučné a hluk nikdy neprináša dobro!" Jiří Strach

Kým pozeráš s dieťaťom na dúhu, práca ti neutečie, no ak budeš chcieť prácu dokončiť, dúha zatiaľ zmizne.

Ak by bola práca to najdôležitejšie, život postihnutých by nemal zmysel, život starých by už nemal zmysel a život detí by ešte nemal zmysel.

Prečo má človek problém s vykonávaním moci? Keď už nejakú má, ktorá vyplýva z jeho pozície, či autority? A namiesto toho, aby ju využíval v prospech tých, ktorí mu ju dali, alebo vďaka ktorým ju má, tak zlyháva a buď ju zneužíva, alebo nevyužíva a nahrádza zdanlivo lepším, ako napr. rodičia keď výchovnú moc nevyužívajú na výchovu, ale zamieňajú za zdanlivo modernejší a lepší princíp v duchu: "ja nechcem byť autoritatívna, ja chcem byť deťom priateľka". Je to hlavne preto, že človek, najmä pokrstený, ktorý prijal do života Svetlo, Život a Slovo, teda Ježiša, dostal moc stať sa Božím dieťaťom. No a ak nedokáže napĺňať túto najzákladnejšiu moc a nestane sa Božím dieťaťom, ťažko potom naplní inú moc, vrátane tej nad sebou samým, ktorú nazývame aj sebaovládanie, alebo tú rodičovskú, duchovnú, politickú, alebo akúkoľvek inú. A čo to znamená stať sa Božím dieťaťom? To čo znamená aj prirodzená detskosť. Byť stále v pätách svojich rodičov, až to niekedy niektorých môže hnevať, ale Boha to hnevať nebude, on je rád keď má z nás deti, ktoré sú mu stále v pätách v modlitbe, sviatostiach, radostiach i sťažnostiach. Tak si prosme o silu využiť moc stať sa Božím dieťaťom a potom s väčšou úspešnosťou využívať aj moc nad sebou, vo výchove, pastorácii, či politike. Bez využitia moci stať sa Božím dieťaťom, nebudeme schopní využiť dobre nijakú moc, ktorá vyplynie z našej pozície, či úlohy.

Mať problém v kontakte s Bohom a s prežívaním lásky k Nemu, dôvodom nemusí byť ateizmus, agnosticizmus, či neverectvo ako slobodná voľba, môže ísť skôr o duchovný autizmus. Treba si to jasne uvedomiť, aby si tí, čo nemajú kontakt s Bohom a nemilujú ho nemysleli, že sú na tom snáď lepšie ako tí, čo majú s Bohom kontakt a milujú ho. To by potom mohlo vyznieť tak, ako keby sa autista tváril, že je na tom lepšie, ako ostatní zdraví ľudia.´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ Mať zdravý postoj k okoliu, vrátane Boha je vždy záujem a láska, nie točenie sa vo vlastnom svete, nech by bolo to točenie sa akékoľvek geniálne.

Ty si ten, ktorý má prísť? Alebo máme čakať iného? S takouto Jánovou otázkou prichádzajú Jánovi učeníci za Ježišom. Ježiš poukáže na znamenia, ktoré sa dejú a zakončí vetou: " A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší!" Odpoveď viac než jasná pre Božieho muža akým je Ján krstiteľ. A odpoveď jasná aj každému dnešnému aspoň trochu premýšľajúcemu človeku. "Bude šťastný, kto ma nepodcení!" V dobe kedy každý podceňuje každého, kedy niet autority, úcty a rešpektu, je to ťažké, ale pochopiť by sme mohli. Tak nepodceňujme Ježiša, lebo šťastný je len ten, kto ho nepodcení, kto nepodcení Jeho dielo cirkvi, učenia, sviatostí, najmä sv. omše a prijímania, sv. spovede, modlitby a ďalšieho čo nám ponúka. Ľudia od Boha chcú všetko možné aj nemožné, ale dielo Jeho syna im nevonia, to podceňujú, na tom sa pohoršujú. No akurát to je to najdôležitejšie v Božích očiach, spolu s čím môžeme obsiahnuť aj všetko ostatné. Bez prijatia diela Ježiša, podceňujúc ho, nikdy neobsiahneme ani iné dobrá po ktorých by sme túžili. Tak pozor všetci, ktorí podceňujete Ježišovo dielo a Ježiša v ňom, ktorí sa smejete z cirkvi a sviatostí, z modlitieb a zbožnosti, aby vám raz neklapla sánka naprázdno pri každej túžbe po šťastí, či aby ste neutreli suchú hubu, ako sa hovorí, keď človek nedosiahne, čo by chcel len preto, že podcenil Ježiša, ktorý je tým, ktorí mal prísť a netreba čakať iného lepšieho. Ježiša v možnosti darovať šťastie nikto neprekoná, lebo nikto nie je Boh, jedine On a hlupák ten, kto Ho podceňuje.

"Keby si si bol všímal moje príkazy, tvoj pokoj by bol ako rieka a tvoja spravodlivosť ako morské vlny; ako piesku by bolo tvojich potomkov a ratolestí tvojho lona ako zrniek piesku." Iz 48/18 

Tak už tušíte prečo je tak málo pokoja a spravodlivosti? Prečo vymierame? V našej farnosti 36 pochovaných 26 pokrstených, aj to len vďaka prisťahovalcom?

Verím v cirkev katolícku. Dnes tretiaci prišli s veľmi trefným prirovnaním, čo znamená cirkev katolícka. Potom ako som im povedal, že katolícka (všeobecná) znamená, že sú v nej všetky prostriedky pre spásu, teda pre záchranu, deti povedali, "pán farár to ako v nemocnici?" A majú pravdu. Lebo v lekárničke nájdeme pár medikamentov, obväz, či iné zdravotné pomôcky na prvú pomoc, ale asi nie všetko pre záchranu v akejkoľvek situácii, preto je tu záchranka, ale ani tam nie je všetko pre záchranu života a tak prichádza na rad nemocnica a keby naše zdravotníctvo nebolo tak zdecimované, tam by naozaj malo byť všetko pre záchranu života. A tak presne aj s cirkvami, aj ich je ako húb po daždi, no všetko sú to len lekárničky s prostriedkami, ktorými môžeme ošetriť tak akurát nejakú povrchovú ranu a zmierniť bolesť, iné sú ako záchranky, pomôžu viac, lebo majú viac prostriedkov k pomoci a záchrane, ale najistejšie je to predsa len v nemocnici, kde je zaručená nielen prvá pomoc, či základná liečba, ale aj poriadna diagnostika a možnosť liečby až po operačné zákroky všetkého druhu. A to je naša cirkev katolícka, len v nej máme skalu (Petra) a jasnú hierarchiu, apoštolskú postupnosť, Pannu Máriu, svätých, sviatosti, najmä Eucharistiu, Sv. Písmo aj tradíciu, modlitbu, dobré skutky, Božie skutky, spevy, svedectvá, ohlasovanie, Ducha obhajcu a tešiteľa, jeho dary a ovocie.... a to všetko pod jednou strechou. Popri katolíckej je preto pravoslávna cirkev len ako záchranka, no a protestantské cirkvi dokonca len ako lekárničky, lebo prostriedkov pre záchranu majú ešte menej, no a nehovoriac o rôznych kresťanských sektách ako adventisti, metodisti, milosť, husiti, bratská a starokatolícka cirkev a ostatné zmätočné spoločenstvá vrátane niektorých rodín a jednotlivcov, ktorí si žijú svoju vieru, alebo ako vedia povedať, "ja verím po svojom", ktoré nedosahujú ani len kvalitu lekárničky, lebo v nich prostriedkov na záchranu takmer niet, lebo sú buď dávno po exspirácii, alebo tam nie je ani to, čo v priemernej lekárničke. Tak buďme vďační za to, že sme pokrstení v katolíckej cirkvi, ale buďme aj múdri a využívajme všetky prostriedky pre záchranu, ktoré v nej máme. Bolo by zbytočné byť v nemocnici a liečiť sa len prostriedkami, ktoré mi môže dať aj lekárnička. Bolo by zbytočné byť v katolíckej cirkvi, keď by som chcel využívať len tie prostriedky spásy, ktoré má hocijaké samozvané spoločenstvo, keby mi stačila trápna fráza, stačí že som dobrý.

V Ľutine, jednom z našich pútnických miest sa pred 170 rokmi zjavil sv. Mikuláš žene, ktorá počas sviatku Premenenia Pána zberala v lese hríby aj so svojimi deťmi. A upozornil ju, že by mala byť na sv. omši a nie zbierať hríby v lese a to aj napriek tomu, že sú chudobní a potrebujú niečo jesť. Že na prvom mieste je osláviť Boha, až potom sa starať o seba. Následne ju obdaroval ikonou Panny Márie a požiadal, aby ku cti Panny Márie postavili kaplnku a uctievali si Božiu matku. Tak si to zoberme k srdcu, sv. Mikuláš je ten, ktorý dopraje a pomáha, ale zbytočne nám bude pomáhať darčekmi a pozornosťou v podobe tradícii pre deti, ak si nenecháme pomôcť predovšetkým k pravej viere a životu s Bohom. Načo toľko starostlivosti o pozemské dobrá svojich detí a o svoje, ak necháme v sebe, či svojich deťoch zabiť dušu a zanedbať vieru v Pána Ježiša, ktorého ctiteľom a služobníkom je aj sám sv. Mikuláš. Načo by bolo všetko ľudské dobro, ak zanedbávame sv. omšu, t.j. samotného Pána Ježiša.

VIERA V JEŽIŠA, MÁ VEĽKÝ POZITÍVNY VPLYV NA KAŽDODENNÝ ŽIVOT. 

Každý túži po láske, no nie každý ju chce aj dávať, najmä keď si láska vyžaduje obetu, sebazápor, zriekanie sa svojho, či vernosť v dobrom i zlom. Preto kto dnes vie rozbiť svoje úspory, aby ich nepoužil len pre seba, ale celé pre niekoho z lásky? Možno Bubu a Dudu v niektorých reelskach, keď Dudu má už poplátaný kabátik v ktorom chodí do práce a Bubu, aby mu spravila radosť použije svoje tajné úspory, aby ho jeden večer čakala s novým kabátikom, alebo keď Dudu vidí, ako Bubu túži po krásnych šatách, na ktoré nemá, lebo treba pre domácnosť, ale on si nájde ďalšie zamestnanie na stavbe a jedného dňa ich Bubu nájde vo svojej skrini. A prečo je tomu tak? Prečo je stále menej lásky, hoci každý po nej túži? Je to pre strach o seba z toho, že raz príde chvíľa, ktorá všetku tú lásku vysmeje. Že človek, ktorý miloval a bol milovaný zostane sám len so spomienkami a nezostane mu iné, len oči pre plač. Keď si na istých miestach bude spomínať, aký bol šťastný, keď videl žiariť jej očká, očká svojich detí, ale už ich nevidí, alebo ona keď videla jeho potmehúdsky úsmev keď ju v skrini čakalo prekvapenie, no už je pri skrini sama. Alebo ich spoločná radosť z radosti toho druhého, keď sa tešil, lebo sa tešila ona, keď šli ruka v ruke skackajúc a pospevujúc si aj na koniec sveta, lebo vedeli, že ten druhý je šťastný a teraz ledva spraví krok a jeho už niet, alebo keď ona po tom ako prišiel z práce, pricupkala za ním vidiac, že je smutný, alebo unavený, možno nahnevaný, aby mu povedala nechaj to tak, netráp sa, sme na teba hrdí a objala ho a teraz by ho tak rada tiež potešila. Áno práve pre tento strach sa ešte viac ako pre čokoľvek iné mnohí boja milovať, aby nemuseli čeliť bolesti zo straty milovaného, ktorou zastrašuje neúprosná skutočnosť smrti. Lebo ľudia už prestali veriť, že smrťou sa veľa mení, ale to podstatné zostáva, že poznanie a láska budú pokračovať. Ach, ľudia prestali veriť v Ježiša a Ježišovi, čím stratili aj schopnosť milovať a najmä istotu, že milovať znamená milovať naveky. Vráťme sa preto trochu do minulosti, do čias Kartágijského biskupa Cypriána, mučeníka, keď sa kresťania nesmiali z Ježiša a nepohŕdali jeho nádejou ako dnes, do doby polovice 3.st., keď sa ľuďom oplatilo nezištne sa milovať, lebo sa nebáli, že raz to všetko stratia, hoci vedeli, že ďalší deň môže byť ich posledný. Oni totiž verili, že to, čo je tak krásne a podľa slov a konania samotného Ježiša potrebné, už nikdy neskončí a už vôbec nie smrťou. 

"Nepoddajme sa strachu zo smrti a myslime na nesmrteľnosť, ktorá po nej nasleduje. Tak ukážeme, že sme tým, v čo veríme. Treba si uvedomiť, milovaní bratia, a opätovne myslieť na to, že sme sa zriekli sveta a nateraz tu žijeme ako cudzinci a pútnici (porov. Ef 2,19). Objímme deň, ktorý každému pridelí jeho príbytok, ktorý nás odtiaľto vyslobodí, zbaví nás nástrah sveta a vráti nás do raja a do kráľovstva. Kto by sa z cudziny neponáhľal späť do vlasti? My považujeme za svoju vlasť raj (porov. Flp 3,20; 2Kor 5,2). Tam nás očakáva veľký počet našich drahých, tam za nami túži početný a bohatý zástup rodičov, bratov, detí, manžel, manželka, ktorí sú si istí svojou neporušenosťou, ale ešte ustarostení o našu spásu. Stretnúť sa s nimi a objať ich, aká je to ich i naša spoločná radosť! Aká je to tam rozkoš nebeského kráľovstva bez strachu zo smrti a aké zvrchované a trvalé šťastie žiť vo večnosti!" (sv. Cyprián 210 - 258)

Tak verme v Pána Ježiša, nebojme sa smrti, ako konca všetkého a hlavne tešme sa, že môžeme budovať lásku, ktorá je tak krásna a vďaka Ježišovi aj večná. že môžeme milovať svojich drahých, že nič čo pre nich obetujeme sa nestratí, že Bubu a Dudu nikdy nezostanú jeden bez druhého, aj keď sú na čas vzdialení. Že aj keď príde rozlúčenie nikdy nemusí byť definitívne a vždy má byť prežívané s nádejou na opätovné stretnutie v objatí, ako to píše sv. Cyprián. Tento svet sa z nás smeje, že sme ovce, ale lepšie Ježišove ovečky, ktoré sa nemusia báť, ako teliatka tohto sveta, akými sú tí, ktorí Ježiša nemajú.

CIRKEV KATOLÍCKA JE "LOĎ" VEĽMI ZDATNÁ A NAJLEPŠIE VYBAVENÁ, ALE ANI ONA BY NEOBSTÁLA NA MORI SVETA BEZ OCHRANY A ÚTOČIŠŤA, KTORÉ BOLO UKÁZANÉ VO VIDENÍ SV. DON BOSCOVI A KTORÉ JEJ DÁVA Z JEDNEJ STRANY PANNA MÁRIA Z DRUHEJ EUCHARISTIA. BEZ MATKY A POKRMU, KTORÝM JE SÁM JEŽIŠ NIKTO NEOBSTOJÍ!

ZBÚRANIE, AKO "NÁPAD IDIOTA"

V čase dušičiek, kedy sa väčšina sústredí na modlitby, niekto nezákonným spôsobom, pod rúškom noci poškodil majetok farníkov našej farnosti, aby vyjadril nezákonným spôsobom svoj názor proti zákonnej a farníkmi žiadanej prístavbe WC. Ako je to len blízke tej mentalite dnešných, akože intelektuálov bez zásad, ktorí chcú paradoxne bojovať zbraňami za mier, či nezákonným konaním, proti zákonnej stavbe. A tak som sa pýtal, koho to len mohlo napadnúť vyjadriť takto nezákonne svoj názor nastriekaním slova Zbúrať? No a pozrime sa, potom ako bol nápis v pokoji odstránený, opäť sa pod rúškom dnešnej noci objavil ten istý názor, opäť nezákonne, no páchateľ poodhalil kus svojej identity, čím odpovedal na mne kladenú otázku: " Koho to len mohol byť nápad poškodzovať majetok farnosti a takto nezákonne vyjadrovať svoj názor?" A jeho odpoveď z dnešnej noci je: "nápad idiota". Tak som rád, že už viem koho to bol nápad, ničiť farský majetok, ono aj prezývka veľa napovie, no nabudúce už nepíšte len svoju prezývku, ale napíšte celé svoje meno, až vieme, že sa za svoj názor nehanbíte a ste ochotný niesť za svoje konanie a nápady zodpovednosť. 

HODY V NAŠEJ FARNOSTI BUDÚ 15. novembra 2026 o 10.30 hod.. Hlavným celebrantom a kazateľom bude, 

Mons. Prof. ThDr. Marián Šuráb, PhD.

SV. MARTIN, oroduj za nás!!!

V slzách matička sedela, často vzdychlo sa jej, a malé, útle dievčatko vraví mamke svojej: "Čo kropíš tými slzami moje žlté vlasy? Či vari visia nad nami, mamička, zlé časy? "Pritisknúc k srdcu vrelému mať púčok ružový, a ústa k čielku bielemu, dcérušku osloví: "Otec tvoj nechce z hrobu vstať, spod zelenej trávy: a nevie, nevie tvoja mať, čo svet z teba spraví! Svet má zbroje, tys' bez zbroja, veľký svet, tys' malá: a nevie, nevie mať tvoja, komu ťa chovala!" A slza v očiach dievčatka teší plač materi, a potecha tečie sladká z nevinných úst dcéry: "Dobrí sa zlostných neboja, čo by sa ich báli? —Boh má zbroje, svet bez zbroja, Boh veľký, svet malý!" A dve ľúbosti objímu nádeje svet nový; pritiskne k srdcu vrelému mať púčok ružový. 

Andrej Sládkovič: Dcérka a mať 

Sv. Tertulián z Kartága (Tertuliánko +220) píše: "Žena, ktorá sa po smrti manžela, za neho nemodlí, koná, ako keby sa s ním rozviedla."

Sv. Monika (+387) hovorí svojmu synovi Augustínovi a jeho bratovi pred smrťou, aby na ňu pamätali pri Pánovom oltári.

Sv. páter Pio raz pri modlitbe v oratóriu počul nejaké kroky v kostole a keď sa pozrel videl ako sa hýbu sviece a predmety na oltároch, dokonca na oltári Panny Márie jedna svieca padla, no nikoho nevidel, ani mu nik neodpovedal, keď sa pýtal, kto je tam. Tak zišiel dolu a videl mladého mnícha a spýtal sa ho, čo robí a on mu povedal, že upratuje. A páter, prečo upratuješ po tme? A vtedy mu mladý mních povedal potrebujem modlitby a zmizol.

Páter Pio raz povedal, že sem na vrch za ním chodí viac duší z očistca, ako tých, čo prichádzajú tu na zemi.

Modliť sa za duše je nielen pomoc pre duše, ale aj pre nás jedinečná príležitosť nestratiť kontinuitu s velikánmi cirkevného myslenia a učenia a robiť si priateľov, ktorí raz v nebi budú prosiť za nás.

Čo je svätosť? Už prví kresťania sa nazývali navzájom svätými, lebo svätosť ako chápali spočíva nie v dokonalosti, ale v tom, komu človek patrí, že nepatrí nikomu, jedine Bohu.  No a to môžeme do veľkej miery už tu na zemi aj my, aj keď v plnosti a s istotou, že nesklameme, až v Božom kráľovstve. Na ceste k svätosti a teda k tomu patriť Bohu je tu na zemi ešte veľa prekážok, ktoré mnohí nezvládnu a tak od Boha odchádzajú a prestávajú mu patriť. Svoje pokušenia samozrejme vždy ponúka naše telo, svet a veľa pokušení opustiť Boha, alebo ho ani neprijať aj sám diabol. A aké je to najväčšie pokušenie dneška, ktoré spôsobuje, že toľko ľudí dnes nemôže povedať že patria Bohu, že sú svätí? : je to prijatie floskuly " to stačí!" stačí, že sa pomodlím doma, nemusím chodiť do kostola, stačí, že sa máme radi, načo sviatosť manželstva, stačí keď idem do kostola v nedeľu, alebo aj len na Vianoce, načo v týždni, stačí byť dobrý, načo sa modliť a veriť, stačí vyznať len niektorý hriech, načo všetky, stačí sa obrátiť až pred smrťou, načo si komplikovať život Bohom, stačí jedno dieťa načo ďalšie, to dáme preč, stačí sa pomodliť, nemusím sa zrieknuť mäsa, stačí pozrieť omšu v televízii, načo do kostola, stačí ..., poznáme to. Tak ak sa chceme tešiť nielen z tých, ktorí v nebi už na istotu patria Bohu, ale chceme mu patriť aj my žijúci ešte na zemi a tak mať už tu účasť na svätosti svätých, odmietajme patriť k tým, čo nás pokúšajú hovoriť: "to stačí!", lebo na skutočnosť patriť Bohu je potrebná láska a tá nikdy nehovorí : "to stačí," tá hovorí: "chcem robiť viac, aj keď zatiaľ nato možno nemám, viem, že to čo robím nestačí!"

DUŠIČKY, to nie je mýtus, to je tvoja babka, dedko, tvoj strýko, či kňaz, ktorý ťa krstil, biskup, čo ťa birmoval, ľudia vďaka ktorým stojí náš kostol, to sú ľudia, v ktorých dome bývaš, alebo si postavil na ich niekdajšom pozemku, to sú padlí vojaci, čo oslobodili tvoju vlasť, alebo tvoj brat o ktorom ani nevieš, ale on sa tešil keď si sa narodil. Nech je aj tieto dni naša láska väčšia ako je láska tohto sveta, ktorá dokáže hľadieť len na svoje vlastné šťastie a ostatné spochybňuje, alebo ignoruje. Nech tá naša láska, ktorej nás učí sám Boh, túži prekračovať horizonty nášho sveta. Nech dokáže ísť až za hrob k milovaným a tým, ktorí to potrebujú.

Keď ty vyzdvihneš Boha, on vyzdvihne teba! Kto z mužov, či žien to robí? A preto rodičia nemajú autoritu ani len u svojich detí!

Nedávno som počul pekný obraz na vysvetlenie, prečo byť v kostole. Prečo je potrebné byť v kostole. A aký je rozdiel medzi tými čo do neho prichádzajú a tými, čo nie. Kňaz hovoril, chrám, je Boží dom, je prístav, je zem svätá, je miesto kde sa stretá nebo so zemou, ale a nato nesmieme zabúdať, je aj ako pec pre chlieb, ktorý neupečieme na slnku, ani na ohni, ani v hrnci, ani na nijakom mieste tak, ako v peci. A tak je to aj s ľuďmi nikdy nebudú dopečení (dokončení, skvalitnení, chutní, schopní dávať aj druhým chuť do života ) tí, čo neprijali Božiu vôľu, ktorá nám dala chrámy svojej prítomnosti (neustála sviatostná prítomnosť Ježiša v Eucharistii) ako pece v ktorých jedine sa dá upiecť chlieb (človek) tak, aby bol chutný, použiteľný na účel, pre ktorý je stvorený, teda mať chuť žiť a dávať ju zakúšať aj ostatným. 

Ale pozor nie každý pekár je schopný upiecť chutný chlieb, len preto, že má pec. Mnohí si myslia, že aj v budhistických, hinduistických chrámoch, či mešitách, alebo synagógach možno dospieť k chuti života. Ale pozrime akí sú tam "pekári" amatéri v porovnaní s Ježišom, ktorý je Boh mocný a milujúci. Aj preto je veľa ľudí, ktorí sa síce snažia nechať cesto svojho života, svoju ľudskosť a človečinu upiecť nejakým ohňom zhora v peci, ktorú majú k dispozícii aj v iných náboženstvách, ale keď to nie je Ježiš a jeho pec, teda chrámy v ktorých prebýva, zostávajú nedopečení, prihriati a väčšina len pripečení a prihorení a taký chlieb nielenže nie je chutný, ale moc chuti ani neodovzdá iným. Držme sa preto Ježiša a jeho prítomnosti v chrámoch kde prebýva, až nezostaneme len dobrým cestom bez chuti (človek, čo je dobrý, ale do kostola nechodí), alebo nedopečeným, prihriatym, či pripečeným chlebom (človek, čo verí iným náboženstvám a sektám a ich peciam). To by bola škoda. Samozrejme celé je to za predpokladu, že cesto (človečina, prirodzenosť, vlastnosti človeka) je kvalitné. V opačnom prípade ani tá najlepšia pec (chodenie do kostola), ani najlepší pekár (Boh) nemôže upiecť chutný chlieb (život človeka). Podobne ako v prípade farizeja v príbehu o farizejovi a mýtnikovi v chráme. Jednoducho cesto plné špiny a nekvality (hriechu pýchy) samo osebe je problém, ktorý nezachráni ani dobrá pec s najlepším pekárom. Preto sú bez chuti často nielen tí "neupečení, či zle upečení" (čo nechodia do kostola), ale aj tí, ktorí sú síce dobre upečení (čo chodia do kostola), no plní hnusu a neľudskosti (nekvalitné, špinavé cesto).

Nik nevie lepšie, čo je to stratiť milovaného, ako Ježiš. Sám zažil toľkokrát opustenosť aj od najbližších, pretože povinnosti boli tak dôležité, že musel často opustiť aj svoju matku. Tiež zažil aj stratu prinášanú smrťou, stratu svojho pestúna Jozefa a v tej vlastnej smrti aj stratu a opustenosť Otcom, či zanechanie matky. Preto právom môže povedať, že každá takáto strata pre milujúcich sa, je tak ťažká, že ak ju človek prežíva s ním, rovná sa mučeníctvu. No ako mocný Boh vzápätí s plnou vážnosťou hovorí aj druhé a to, že našich drahých nám raz určite vráti, aby sme sa nebáli. Treba sa ale snažiť nepodľahnúť druhej smrti. Prvá smrť (smrť tela, nie je pre Ježiša problém), aby nám raz vrátil našich drahých. No tá druhá by problém bola (smrť duše, zatratenie). A čo robiť aby sa to nestalo? Ježiš nás uisťuje, že na 90% sa druhej smrti nemusí báť ten, kto Ježiša prijíma s láskou, vierou a nádejou v "závdavku spásy" v Eucharistii, vo sv. prijímaní. Už je len otázka, prečo to 85% ľudí v našej farnosti nerobí?

Pripomínam vám, čo nemôžete prijímať Ježiša pre hriešny stav, ktorý vám je zatiaľ neriešiteľný, fyzickú, či psychickú neschopnosť prísť do kostola, alebo zaneprázdnenosť, často falošnú. Využívajte aspoň duchovné sv. prijímanie. Zastavte sa v kostole, alebo doma sa otočte smerom ku kostolu, alebo aspoň v srdci si vzbuďte túžbu a povedzte: "Ježišu verím, že si prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej aj v našom chráme, príď do môjho srdca aspoň duchovne, keď ťa nemôžem prijať priamo v tajomstve tvojej lásky", kvôli svojmu hriešnemu stavu, zaneprázdnenosti, či neschopnosti byť prítomný riadne a plne na sv. omši a sv. prijímaní.

Voliť medzi dobrom a zlom je úplne jasná voľba, ktorá aj keď sa nepodarí v praxi je jasná v teórii poznania v duchu Božieho zjavenia, ale aj zdravého rozumu. Problém je tam kde sa nám zdá, že si máme vybrať  medzi láskou a hodnotami (zásadami) svojho života. Pekné, múdre a veriace dievča, aké sú všetky kresťanské ženy a dievčatá si nájde chlapca, ktorý je akurát tak pekný a zrazu zistí, že on si jej hodnoty nectí. Že on chce s ňou tráviť čas doma a nie aby chodila do kostola, že on chce prejavy jej lásky, ktoré sú proti jej zásadám a teda ju stavia do voľby láska, alebo hodnoty a tak pod týmto tlakom si dievča veľa krát volí lásku pred hodnotami. A tak prestane chodiť do kostola, prestane dodržiavať morálne pravidlá atď., Alebo človek, ktorého ponúknu mäsom piatok, akoby bol postavený do situácie, kedy si má vybrať buď urazí hostiteľa, alebo sa vzdá svojich zásad, svojich hodnôt. A tak aby neurazil, bol tolerantný, korektný a láskavý radšej sa zriekne hodnôt. No tu treba dať veľký pozor. Ježiš z desiatich uzdravených malomocných vyzdvihuje toho, kto dokázal nielen splniť pravidlá a zadosťučiniť spoločenským hodnotám, ktoré si ctil, ale mal aj lásku, ktorú prejavil tým, že sa vrátil a vzdal Bohu chválu a vďaku. Preto už sa nikdy nemýľme, ak je treba voliť medzi zlom a dobrom, treba voliť dobro, ale ak treba zdanlivo voliť medzi láskou a hodnotami, tam by sme mali voliť oboje, ruka v ruke, lebo láska bez zachovania si charakteru a hodnôt je falošná, a hodnoty bez lásky sú chladné. A ak tento postoj voľby vyvolá rozpor, konfrontáciu, nepokoj? Netreba sa báť, Boh v takom prípade rád spraví zázrak a dievča, ktoré si zachová svoje hodnoty a zásady spolu s láskou, hoci jej to chlapec bude vyčítať ako nelásku, nakoniec k hodnotám privedie aj jeho, a človek, ktorý odolá mäsu, aby si zachoval tvár kresťana a zároveň nie preto, aby sa vyvyšoval, či urážal, povzbudí k pôstu a viere, aj samotného hostiteľa. Teda aj keď sa naozaj niekedy zdá, že treba voliť medzi láskou a hodnotami, lebo inak sa to nedá, nie je to pravda. Možnosť c vždy existuje a znamená voliť oboje, aby aj láska vďaka hodnotám bola úprimnejšou a aj hodnoty vďaka láske príťažlivejšími.  

Načo do kostola, veď Boh je všade. Ja si svoju vieru žijem sám a nemusím sa pretŕčať pred inými a pod. Nezmysel za nezmyslom, ktorými si ľudia len obhajujú a sami pred sebou zakrývajú svoju lenivosť, nevedomosť, povrchnosť, či jednoducho nelásku k Ježišovi a cirkvi. Už sv. Ján Zlatoústy (4.st.) napísal: "chrámy, (teda kostoly ako aj ten náš) sú prístavmi". A čo to znamená? Predovšetkým to, že chrámy sú od začiatku pre kresťanov dôležité, ako miesta, kde sa zastavia pri plavbe životom, aby doplnili čerstvé zásoby, stretli sa s tými, ktorých milujú (predovšetkým s Ježišom, ktorý tam prebýva nielen duchovne, ale aj sviatostne v Eucharistii), dopriali si pokoj a regeneráciu, tak potrebnú pre dušu a myseľ a potom opäť občerstvení, poučení, povzbudení, naplnení zásobami a posilnení pokračovali v plavbe životom ďalej, až do konečného prístavu, teda do neba. Bez možnosti mať takýto bezpečný prístav totiž neexistuje ani bezpečná plavba životom. Preto ľudí, čo nechodia do kostola, možno považovať za tých, čo plávajú životom bez takéhoto bezpečného prístavu (keďže kostolom pohŕdajú), neustále teda riskujúc svoj večný život nielen samotnou plavbou, ale aj v neistých a nebezpečných prístavoch (krčma, párty, hriešne vzťahy), prípadne ako "Bludní Holanďania", s nemožnosťou nájsť pri plavbe životom, akýkoľvek prístav, odsúdení tak na večnú plavbu, bez nádeje môcť sa čo i len na chvíľku skutočne zastaviť, občerstviť, posilniť a doplniť všetko potrebné pre kvalitný život a úspešné zavŕšenie plavby. (Neustále budovanie kariéry, sledovanie len svojich záľub, či nasledovanie mylných náuk a ideológií im skutočné zastavenie sa nikdy nedovolí). 

Naplnením zákona je láska a ako píše Ján v 4.kap. 18 v. svojho 1. listu: "V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.". A práve to je hlavný rozdiel aj v radoch nás veriacich. Buď nás ovláda láska, alebo strach. 

Teda buď žijeme presvedčení, že máme Boha a milujeme ho a On nás, alebo žijeme v strachu z toho, či Boh vôbec existuje, keď to povedal niekto v televízii, alebo v škole a čo ak nie, a čo keď ... 

Tiež naša ľútosť je buď z lásky, že sme zarmútili Boha, alebo zo strachu pred peklom, ktoré nám hrozí, 

Výnimkou nie je ani naša modlitba, ktorá je buď vyznávaním lásky Bohu, alebo je súborom slov, sprevádzaných často pokrytectvom, nenávisťou a zlomyseľnosťou. 

A samozrejme aj naša ochota vzdávať sa osôb a majetku, či bdieť, je buď o radostnom vzdaní sa, či bdení z lásky, ktorej to ani netreba pripomínať, alebo o ťažkopádnom lipnutí na majetku a osobách, či bdení, ktoré je len nutnosťou zo strachu pred "zlodejom". 

Jedna z najlepších rád pre tých, čo sa stále na niekom pohoršujú. "Nehaj tak a buď lepší!!!"

Kto by nechcel byť radostný a spokojný, no vieme akou cestou sa dá radosť a spokojnosť dosiahnuť? Ľudia si totiž vyberáme často zlé cesty. Dokonca aj cesty hriechu a myslíme, že nás to urobí radostnými a spokojnými, no opak je pravdou. Žalm 103 hovorí aj o nezabúdaní na Božie dobrodenia a z toho plynie ponaučenie nezabúdať na dobrodenia aj všeobecne. A čo to znamená? Predovšetkým neprestať byť vďačný za všetko a stále. Nielen za to, čo je aktuálne, ale aj za to čo bolo. A to je cesta k radosti a spokojnosti, cesta vďačnosti. Voči Bohu i človeku.

Odkiaľ máme ponaučenia, podľa ktorých sa riadime? Z vlastnej hlavy? Z mnohých prečítaných kníh? Zo štúdia? Zo skúseností, či od dobrých známych? Najlepšie ponaučenie podľa, ktorého sa oplatí žiť, možno získať predovšetkým z "Evanjelia a zo života, ktorý žijeme a ktorý nás obklopuje". Kto nečerpá z Evanjelia a zo života, je mimo realitu nadprirodzenú i prirodzenú a preto z toho vyplývajúce ponaučenia nie sú dostatočné pre kvalitný život.

Dnes platí, že kto nemá pravdu, má už len médiá, aby si mohol pravdu aspoň fabulovať.

"Mama nie je slúžka, mama je dáma!" To čo otec môže dať najviac svojmu dieťaťu je, keď ono vidí, že miluje jeho mamu. Bez tejto lásky nikdy nebude pre dieťa plnohodnotným otcom.

"Crux Sacra Sit Mihi Lux, Non Draco Sit Mihi Dux, Vade Retro Satana, Numquam Suade Mihi Vana – Sunt Mala Qua Libas, Ipse Venena Bibas"

Jan Neruda - Matičce. Proto mně drahá, tak milá má matička, že je tak maličká, že je tak chudičká. A kdyby byla snad chudší než oblázek, předc bych ji v srdci svém choval co obrázek. A kdyby byla snad svázána v uzlíčku, předc bych ji miloval tu drahou matičku.

DIABOL NEMÔŽE ZLOMIŤ PEČAŤ ZASVÄTENIA SA SRDCU MÁRIINMU.

Preto pomôžte svojim deťom, vnúčatám a známym, aby si spravili päť prvých sobôt. 

Svedectvo - Don Giuseppe Tomaselli

Mladé dievča, patriace do mariánskeho hnutia sa zasvätilo Panne Márii, no po rokoch pre ťažkosti v živote opustila Cirkev a padla do rúk satanskej sekty. Vykonávala svoje úkony diablovi a keď už bola pripravená zasvätiť sa, satanistický kňaz, ktorý robil obrad, položil na ňu ruky, no nedalo sa mu hovoriť, opakovane chcel začať, no nedokázal to. Skúšal raz, dvakrát, trikrát, ale nepodarilo sa mu to. Zúfalý povedal: "Nemôžem ťa zasvätiť, lebo Tá žena mi to nedovolí. Hovorí, že už si Jej a nemôžem ťa od Nej vziať."
Mladá žena si spomenula, že sa Panne Márii zasvätila pred mnohými rokmi a utiekla s plačom. Neskôr všetko oľutovala a vrátila sa do Katolíckej Cirkvi.

Modlitba za dospelé dieťa

Prosím ťa Pane Ježišu o požehnanie pre moje dieťa .... Odišiel z domu a začal nový život. (vďaka, že odišiel a je schopný samostatnosti) Žehnaj ho, keď sa ráno prebúdza a po celý deň, chráň jeho telo i dušu. Kráčaj s ním. Prosím, žehnaj miesta, kde žije a pracuje. Žehnaj cesty, po ktorých chodí a všetkých ľudí, ktorí kráčajú spolu s ním. Požehnaj jeho hospodárenie a uč ho veľkorysosti voči chudobným. Veď ho cestou pravdy. Posilňuj jeho dôveru a obdaruj ho poznaním tvojej lásky, ktorá nás chráni, miluje a osvecuje naše cesty. Daj mu pocítiť, že je milované Božie dieťa. Pane Ježišu, dôverujem ti a odovzdávam svoje dieťa tvojmu nekonečnému milosrdenstvu. Panna Mária, naša Matka, zastri ho plášťom svojej ochrany a ukry ho vo svojom Nepoškvrnenom Srdci. Amen

Pane Ježíši, děkujeme ti, že máme mezi sebou kněze, tvého služebníka a správce Božích tajemství. Prosíme tě, dej mu věrnost a vytrvalost v tak svaté službě a nám živou víru, žes ho poslal ty. Učinils jej naším duchovním vůdcem: dej mu ducha moudrosti a rady; dej mu upřímnost otcovské lásky a nám dar úcty a oddanosti, ať pozorně nasloucháme jeho slovům.
Vybral jsi ho z nás a pro nás, člověka, který se musí potýkat se slabostmi našimi i svými. Dej nám i jemu trpělivost a vzájemné pochopení. Dej mu zdraví pro jeho těžkou službu. Ať je naším dobrým pastýřem a přivede nás do nebe. 

MODLITBA ZA UZDRAVENIE.

"Nebeský Otče, ďakujem ti, že ma miluješ. Ďakujem, že si poslal svojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista, do sveta, aby ma zachránil a oslobodil. Verím v Tvoju silu a milosť, ktorá ma podporuje a lieči. Milovaný Otče, dotkni sa ma teraz svojimi uzdravujúcimi rukami, lebo verím, že je Tvojou vôľou, aby som bol zdravý na tele, mysli, duši a duchu.

Prikry ma najdrahšou krvou svojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista, od hlavy až po nohy. Vytiahni to, čo by vo mne nemalo byť. Vylieč nezdravé a abnormálne bunky. Otvor zablokované tepny a žily a obnov a oprav akékoľvek poškodenia. Odstráň všetky zápaly a zmy infekcie silou vzácnej Ježišovej krvi. Nech oheň Tvojej uzdravujúcej lásky prejde celým mojím telom, aby ho vyliečil, aby fungovalo tak, ako si ho stvoril. Dotkni sa mojej mysle a mojich pocitov, dokonca aj tých najhlbších kútov môjho srdca.

Naplň ma svojou prítomnosťou, láskou, radosťou a pokojom a priťahuj ma ešte bližšie k sebe v každom okamihu môjho života. Otče, naplň ma svojím Duchom Svätým a zmocni ma, aby som urobil všetko, čo môžem, aby môj život priniesol slávu a česť tvojmu svätému menu. O to ťa prosím v mene Pána Ježiša Krista. Amen"

Modlitba sv. Terezky z Lisieux

Pane Ježišu, modlím sa za Tvojich verných a vrúcnych kňazov; za tvojich neverných a vlažných kňazov; za tvojich kňazov, ktorí pracujú doma alebo v zahraničí na vzdialených misijných poliach; za tvojich pokúšaných kňazov; za tvojich osamelých a opustených kňazov; za tvojich mladých kňazov; za tvojich zomierajúcich kňazov; za duše Tvojich kňazov v Očistci. No predovšetkým ti odporúčam kňazov, ktorí sú mi najdrahší. Kňaza, ktorý ma pokrstil; kňazov, ktorí mi dali rozhrešenie od mojich hriechov; kňazov, na ktorých omšiach som bola účastná a ktorí mi dali Tvoje Telo a Krv pri svätom prijímaní; kňazov, ktorí ma učili a najmä všetkých kňazov, ktorým vďačím akýmkoľvek spôsobom. Ó, Ježišu, drž ich všetkých blízko svojho srdca, a požehnaj ich hojne v tomto čase i vo večnosti. Amen. 

Zastať si farníkov (veriacich katolíkov) patriacich do farnosti (teda všetkých, ktorých pochovávame, krstíme, sobášime, spovedáme, pomazávame sviatosťou chorých, pripravujeme k slávnostiam a sviatostiam Eucharistie a birmovky, ktorých sprevádzame a v rámci farnosti podporujeme, vyučujeme a ktorí môžu využívať farský chrám a kaplnky ...) a ich materiálnych záležitostí!

Predtým ako nás skazil komunista, ateista, materialista, liberál, progresivista, kapitalista, či demokrat bez hodnôt (a stále kazí svojou nekritickou zaujatosťou a nenávisťou voči cirkvi), teda za posledných 80 rokov, bola spoločnosť v ktorej viera a aj tá naša katolícka mala čestné miesto a nikto sa nečudoval, ako je tomu dnes, keď štát napr. 1. ČSR na Slovensku za čias aj pána ministra JUDr. Martina Mičuru spolupracoval s Katolíckou Cirkvou a jej inštitúciami a podporoval zákonmi a finančne aj Cirkevné projekty spolu s tými štátnymi. Aj preto sa vtedy cirkvi aj tej miestnej dlhopoľskej a jej inštitúciám, napr. Rímskokatolíckej školskej stolici v Dlhom Poli, aj niečo podarilo vybudovať a to nielen kostol, dovtedy kapacitou menej ako polovičný, ale aj, tu v obci, podľa neprajníkov z obce vrátane zastupiteľstva "kontroverznú" budovu školy, postavenú ako Rímskokatolícka ľudová škola v Dlhom Poli, ktorej staviteľom ako aj vlastníkom podľa oficiálnych dokumentov je farská inštitúcia s názvom Rímskokatolícka školská stolica v Dlhom Poli, ktorej predsedom bol vtedy miestny farár a zastrešovalo ju biskupstvo v Nitre. 

Preto tým, ktorí nepoznajú históriu a pomery v spoločnosti pred tým, ako došlo v posledných rokoch k nenávisti voči cirkvi a nekritickému odsudzovaniu spoločenstva veriacich katolíkov (aj mnohými neprebudenými z radov vlastných, čo chodia do kostola), dávam na známosť, prestaňte šíriť klamstvá a rôzne proticirkevné, či "protifarárske" floskuly (prázdne, klamné, zavádzajúce, nevďačné a neodborné frázy) v súvislosti so stavbou budovy školy, ktorá je právoplatne vo vlastníctve cirkvi a teda farnosti, tak ako je právoplatne vo vlastníctve obce, či inej inštitúcie požiarna zbrojnica, ktorú tak isto, ako aj ďalšie projekty obce za ministra JUDr. Martina Mičuru podporil štát (1.ČSR) a nikto to nespochybňuje. A tak isto nešírte prázdne reči ani o iných farských legitímnych zámeroch, ktoré majú byť v prospech farníkov. Veď mnohí naši farníci sú tými najlepšími občanmi našich obcí a preto naše zámery nikdy nie sú proti obci.

Obrázok vyššie: Budova farnosti, ktorú v totalite, ale aj v dnešnej dobe využíva obec. 

Do tretice 08. 06. 2024 zvolení europoslanci, aj ich zverujme Pánu Bohu, lebo väčšina z nich "nevie kde je sever".

06.04.2024 si Slovensko zvolilo viac ako 1 400 000 hlasmi za nového prezidenta Petra Pellegriniho, myslime na neho vo svojich modlitbách, aby spolu s demokraticky zvolenou vládou, viedol Slovensko a robil všetko čo bude v prospech Slovákov. Tak mu Pán Boh pomáhaj, lebo aj pri najlepšej dobrej vôli boj proti zlu často prehrávajú aj múdrejší a lepší ako je on. A hoci z tej dvojice bol jasnou voľbou, vždy bude len jednooký, ktorý súťažil so slepým.

NOVÁ VLÁDA SR, VYMENOVANÁ 25.10.2023

ZAHŔŇAJME ICH DO MODLITIEB! LEBO AJ KEĎ SÚ TOU NAJLEPŠOU VOĽBOU PRE SLOVENSKO, ZĎALEKA NIE SÚ IDEÁLNI A MAJÚ MEDZI SEBOU NIEKTORÝCH VEĽMI SLABÝCH ČLENOV!

SOCIÁLNE ZARIADENIE PRI KOSTOLE:

• Miesto, ktoré sme vybrali (architekti, stavebníci, tí, čo pomáhajú pri kostole) je najvhodnejšie:

• Je miestom, na ktorom sa táto stavba dá architektonicky najmenej invazívne zakomponovať do architektúry kostola
• - je najbližšie a ľahko dostupné, čo je rozhodujúce pre starších ľudí a deti.
• - tiež je blízko kvôli udržiavaniu čistoty v rámci upratovania kostola.
• - a je to miesto dávno používané aj na technické účely (trativod), či miesto kadiaľ je vedená voda, elektrina aj plyn do kostola. Prípadne pri zriadení kanalizácie v obci, je to najkratšia cesta na pripojenie sa.
• - nie sú tam už určite nijaké hroby.
• – a tie okolité hroby nebudú ani v najmenšom ohrozené, lebo sú v dostatočnej vzdialenosti. 
• - jednoducho nerobíme nič protizákonné, ba dokonca zohľadňujeme viac ako zákon vyžaduje. 

PÄŤ PRVÝCH SOBÔT

NEZABUDNIME NA PROSBU PANNY MÁRIE VO FATIME:

"Panna Mária Lucii povedala: "Dieťa moje, aspoň ty ma poteš. Povedz všetkým, ktorí počas piatich mesiacov v prvé soboty pristúpia k sv. spovedi, prijmú sv. prijímanie, pomodlia sa ruženec a aspoň 15 minút mi budú robiť spoločnosť rozjímajúc o ružencových tajomstvách s cieľom, aby ma potešili, sľubujem, že budem pri nich v hodine smrti so všetkými milosťami potrebnými pre večnú spásu ich duše."

15. 2. 1926 sa zjavil v kaplnke Lucii Ježiš ako dieťa a pýtal sa jej: "Už si rozšírila úctu k Nepoškvrnenému Srdcu mojej Matky?"

Lucia povedala: "Mám ťažkosti, ty vieš, že som to povedala kňazovi, aj biskupovi, ty vieš že ja som urobila všetko preto a viac už urobiť nemôžem."

Ďalej Lucia povedala, že niektoré duše majú ťažkosti spovedať sa v sobotu a prosila, či by spoveď mohla byť platná 8 dní.

Ježiš odpovedal:" Áno, môže to byť aj dlhšie, za predpokladu, že sú v stave milosti, keď ma prijímajú a majú úmysel odčiniť urážky spôsobené Nepoškvrnenému Srdcu Máriinmu!"

DEVÄŤ PRVÝCH PIATKOV

Tretie zjavenie Márii Margite bolo v piatok po sviatku Božieho tela roku 1674. Pán Ježiš sa jej zjavil žiariaci slávou s piatimi ranami, ktoré svietili ako päť sĺnk, z jeho tela vychádzali plamene, najmä z hrude, v ktorej uvidela jeho milujúce Srdce. "Keby mi ľudia aspoň trošku splácali lásku láskou, zdalo by sa mi všetko, čo som pre nich urobil, len nepatrným," hovorí jej. Pán Ježiš si sťažoval na nevďačnosť ľudí, ktorí na jeho lásku k nemu odpovedajú chladnosťou a nezáujmom. Preto ju žiadal, aby nahrádzala to, čo iní zanedbávajú. Osobitne ju povzbudil, aby ho prijímala v Eucharistii, ako často len môže, najmä na prvé piatky mesiaca. Okrem toho ju žiadal, aby v noci pred prvým piatkom hodinu pred polnocou bdela a modlila sa na pamiatku jeho smrteľnej úzkosti v noci pred utrpením. Tak vznikli dve pobožnosti: sväté prijímanie na prvý piatok a "svätá hodina" vo štvrtok v noci pred prvým piatkom.

Aké sú podmienky?

Ísť na prvý piatok na sv. prijímanie a obetovať ho na odčinenie hriechov, ktoré zraňujú Božské srdce Ježišovo.

Ísť na sv. spoveď v niektorý deň pred prvým piatkom (alebo priamo na prvý piatok) a obetovať ju na odčinenie hriechov, ktoré zraňujú Božské srdce Ježišovo.

Pomodliť sa na prvý piatok na úmysel Svätého Otca

Celý deň sa snažiť vyhnúť hriechu aj všednému (ľahkému).